(hlboké dýchanie)...„Čo sa deje? Kde to som? Prečo je tu taká tma?“  Rozhliadam sa dookola a hľadal body, podľa ktorých by som zistil, kde sa nachádzam, ale nič nevidím, iba v diaľke bolo slabo vidno obrysy stromov . „Haló, je tu niekto?“ Nič sa neozýva. Ležal som na tvrdej zemi, pod chrbtom som cítil korene stromov, ktoré sa tiahli do strán. Postavil som sa a snažil som sa nejako zorientovať, nájsť cestu von. Kráčam opatrne dopredu. Zrazu sa rozsvieti svetlo z reflektorov auta. Svetlo rozžiarilo okolie, bol som v lese, všade, kde oko dovidelo sa nachádzali stromy, rastliny. Dávam si pred oči dlaň, aby ma veľmi neoslepilo. Zo svetla sa vynoria obrysy postavy, je veľká, kráča smerom ku mne.

„Haló!! Pane? Vďaka Bohu, že je tu niekto. Prosím Vás, kde to som? Zrazu som sa prebudil a všade bola tma, neviem vôbec ako som sa tu ocitol.“

Postava neodpovedala. Stále kráčala smerom ku mne, bez akéhokoľvek gestá, bez slova. Zastal som a ozval sa:

 „Pane? Počujete ma?“ Opäť sa neozvala ta záhadná postava. Opäť som sa opýtal, dúfajúc, že mi postava odpovie:

„Pane? Počujete ma?“ Stál som a nevedel som kto to je a čo odo mňa bude chcieť. Zrazu odpovedá:

 „Osudu nemôžeš vzdorovať, však David. To si mi vravel, keď nadišiel čas. A teraz nadišiel ten tvoj.“ Zacítil som strach, cítil som, ako mi adrenalín prúdi v žilách, no nedokázal som sa pohnúť. Všetko trvalo dlho, mal som čas si všetko premyslieť a rozhodol som sa utekať. Bežal som ako som len vládal, obzeral sa, či už nie je pri mne veľmi blízko, no tá postava tam stále stala. Zastavil som sa a obzrel znova, postava zmizla. Obzerám sa, no postavy nikde. Hladím na to miesto, kde predtým stála, nik tam nebol, iba reflektory auta svietili. Otočím sa a postava stála predo mnou. Hneď po otočení ma udrela, nemal som ako zareagovať, pretože sa to všetko udialo veľmi rýchlo. Spadol som na zem a držal si nos, bol zlomený a silno krvácal. Tá záhadná postava sa nado mnou postavila, pozerala priamo na mňa. Na sebe mala dlhý čierny plášť a na hlave kapucňu, ktorá jej zahaľovala tvár. V ruke niečo držala, ale nevidel som na to. Dýchal som veľmi prudko, srdce mi búšilo ako o závod. Nevedel som, čo mám čakať. Díval som sa na ňu a ona na mňa. Zrazu vytiahla sekeru a zdvihla ju nad sebou. Mal som strach o svoj život, ale nedokázal som sa pohnúť. Náhle prehovorila:  

„ Proti osudu nevyhráš!“ A začala so sekerou  pohybovať smerom dole, až bola čepeľ sekery pri mojej hlave a.....(tma)

Náhle sa zobudím. Srdce mi buši ako o závod, dýcham hlboko. Slnečný svit mi rozžaruje izbu, sedím na posteli a pozerám dookola. Veci sú na svojom mieste, nahádzané na seba na stoličke. Vonku spievajú vtáci, deti sa hrajú, rodičia idú do práce, deň ako každý iný.

„Bol to len sen,“. ..(smiech)...“, obyčajný sen.“  vravím si. Vstal som a šiel do kúpeľne sa opláchnuť. Pustil som vodu a nechal ju tiecť. Pozerám do zrkadla a sledoval svoje opuchnuté, červené oči.

„Zase som sa nevyspal.“ vravím si. Hladím do zrkadla, pozorujem svoju bledú tvár. Náhle si všimnem niečo zvláštne, spustím oči od zrkadla a pozerám na kôš. V koši boli hodené šaty, pozerám na ne a premýšľam ako sa tam dostali. Pozriem sa opäť do zrkadla a v nej tá postava....(tma)

 

„Nazdar David. Ako sa máš?“ opýtal sa ma John. John je kamarát od strednej. Je to veselý chlapík s uletenými nápadmi. Je vysoký a silný a vždy vie, ako za danej situácie zareagovať.

„Ale celkom dobre, len som mal strašný sen. A ty?“

„Heh, ja vždy dobre, ako vždy.“....(smiech)... „A čo také sa ti snívalo?“

„Bol to hrozný sen. Zobudil som sa v tmavom lese, nevedel som ako som sa tam dostal. Všade bola tma. Potom sa tam objavila nejaká postava v čiernom, ktorá mi tam niečo rozprávala a potom ma chcela zabiť. No keď už sa na to chystalo tak som sa prebudil. A potom, keď som sa umýval v kúpeľni, tak sa mi zjavila v zrkadle“

„No hrozné dačo. Čo ak ťa sleduje? A je tu niekde. A plánuje ťa zabiť“

„Ale čo si, bol to len sen.“

„Veď nevidíš, že si robím prču?“...(smiech)... „Heh bol to len sen. Kašli na to. Poď lebo zmeškáme vlak do práce.“

Kráčali sme smerom k železničnej stanici. Nachádzala sa na okraji mestečka Down Hill. Down Hill je mestečko uprostred hôr obklopenými lesmi, riekami. V mestečku žije približne 2000 obyvateľov, z ktorých sú väčšina drevorubači. Do mestečka a z mestečka viedla jedná hlavná cesta, cez ktorú sa dovážali jedlá, prichádzali turisti, ktorí prišli si pozrieť krásu hôr.  Vyššie od mestečka sa nachádzala píla, ktorá vyvážala drevo do iných miest, z ktorého mestečko získavalo väčšinu svojich prijímov. Mestečko sa nachádzalo pri Kentucky Lake v Tennessee, najbližšie veľké  mesto, Clarksville, sa nachádzalo približne 5 hodín cesty autom. Aj keď cesta do Down Hillu bola upravená, veľa ľudí viac využívalo trajekt cez Kentucky Lake. Takáto plavba po jazere je zameraná na relaxáciu, oddych a užívanie si prírodných krás.

Cesta k železničnej stanici trvá niečo cez 10 minút, počas nej vidno všetky obchodíky, pozdravujete mnohých ľudí, keďže sa tu všetci poznáme. Keď sme sa približovali k stanici, tak sme videli veľa robotníkov, ako odchádzajú od stanice a nadávajú. Zdalo sa nám to čudné, keďže všetci využívali stanicu k doprave do práce. Prišli sme k stanici a videli sme ako vlaky stoja.

„Nazdar chlapi. Čo sa deje? Prečo nejdú vlaky?“ opýtal som sa.

Jednoruký Joe, tak sme ho volali, pretože nehoda s vlakom mu amputovala ruku, ktorý sa stará o chod stanice odpovedal: „Nejakému kreténovi spadlo auto z kopca rovno na koľaje, je tam taký bordel, že nám to bude trvať približne 2 hodiny, kým to všetko spraceme. Môžete ísť autom chlapi. Nič sa nedá robiť.“

„Super, cesta trvala 15 minút, teraz bude 50 minút.“ odpovedal som.

„Ale čo tam toho, vlakom alebo autom. Užijeme si aspoň krásu prírody.“ odpovedal John.

„No dobre, tak ideme.“

„To som chcel počuť. Tak poď. Šoférujem.“ odpovedal John a s úsmevom na perách smeroval k autu.

(cesta v aute)... Cesta smerovala do lesa, bola veľmi kľukatá, a väčšinou mierne stúpala. Na oboch stranách sa nachádzali stromy. Na jednej strane sa nachádzal kopec, na druhej strane bol útes. Cesta nebola veľmi udržiavaná a na strane útesu sa na niektorých miestach prepadávala. Zomrelo tu už veľa ľudí ,preto bola nazvaná Cesta smrti.

Sedel som na sedadle, hlavu mal opretú o ruku a pozeral som von oknom. Pozoroval som okolie. V očiach sa mi mihal jeden strom za druhým.

„Takéto niečo neuvidíš vo vlaku, že?“ povedal John a usmial sa.

„To máš pravdu, neuvidím.“ odvrkol som.

Pozrel som sa na Johna a bola tam,...(spomalený čas)... sedela za volantom, usmievala sa na mňa. Chytila mi ruku a priložila ju na bruško, pozrel som sa na ňu a ona mi povedala: „Cítiš to David? Kope.“ usmievala sa na mňa. Moje pocity sa nedajú opísať, som s ňou, pozerám na ňu, srdce mi búši....Zrazu sa prebudím na hukot majákov, oči mi oslepuje striedajúca rotujúca červená a modrá farba.

„Čo sa deje? Zaspal som?“ opýtal som sa Johna.

„Spal si ako zabitý. A neviem čo sa to tu deje. Je tam šerif.“ odpovedal John.

Miestny šerif Mike stál pri policajnom aute a ukazoval nám, aby sme zastali. Zastavili sme pri nemu, stiahli sme okienko a John sa opýtal: „Zdravím šerif, čo sa tu deje?“

„Zdravím chlapci. Tak ráno nám nahlásili spadnuté auto na koľajnici. To by ste museli vidieť, taký bordel. Šli sme prezrieť miesto, skadiaľ auto spadlo, no boli tam stopy od pneumatík a pár zlomených kríkov. No to, čo sme potom videli, sa nedá opísať.“ šerif zbledol, bol to drsný chlapík a vedeli sme, že jeho len tak niečo nerozchodí, no toto ho dostalo.

„Čo ste tam videli?“ opýtal som sa.

„Mŕtvolu, bez polky hlavy.“ Mike sa oprel o strom a snažil sa to nejako pre dýchať. Pokračoval:

„Chlapi, radšej choďte, bude tu vyšetrovačka a nerád by som, keby vás vypočúvali.“ dopovedal Mike.

„Jasne chápeme, mi už radšej pôjdeme.“ odvetil John a šliapol na plyn.

„Kto bol taký kretén a urobil niečo také?“ povedal John a pozrel na mňa.

„Ja neviem Johny, ja neviem.“ odpovedal som a pozeral som ďalej von oknom.

V práci sme boli do 7 večer. Odchádzali sme nervózny, plný strachu, aj keď sme boli vyčerpaný z práce, to čo sa stalo dnes ráno nám nedávalo pokoj. Keď sme prišli domov, zišli sme sa v malej krčme v strede mestečka. Popíjali pivo a debatovali o dnešnej práce, o tom čo nás čaká zajtra a o tom čo sa dnes ráno stalo.

„Už zistili kto to bol.“ povedal George.

„Kto?“ odpovedal Adrian.

„Chlapi neuveríte. Ten mŕtvy chlapík je Connor.“ povedal George.

„Čože???“ odpovedali všetci, čo sedeli za stolom. Zhrozene sme na seba pozerali, nevedeli sme ako zareagovať. Tak sme vypili ďalšie poldeci.

„Fakt, je to Connor. Našli mu iba polku hlavy, a aj to bola tá, ktorá ostala na mieste. Čiže na krku.“ povedal George a vypil ďalšie poldeci.

„Preto nebol dneska v práci. Myslel som si, že zobral dovolenku, keďže chcel žene kúpiť darček k výročiu ich sobáša.“ odpovedal som.

„No hej je to kruté. Pred chvíľou som sa rozprával so šerifom, Mikeom, a povedal mi, že našli aj vražednú zbraň.“ povedal George a vypil ďalšie poldeci.

„Akú zbraň?“ povedal John.

George chytil poldecák, vlial ho do seba, položil pohár na stôl. Pozrel sa na nás a povedal: „Sekera. So sekerou ho niekto zabil.“

Všetci prehltli. Nastalo ticho. Každý premýšľal. Chytil som do rúk poldecák, pozrel sa doň a videl som v ňom....telo...sekera....postava v čiernom...(tma)

(23:20)

Boli sme stále v krčme, každý popíjal, zabával sa. Keďže sme mali už dosť vypité, zabudli sme na to, čo sa ráno stalo. Nálada bola veselá, priam výborná.

„OK chlapi, idem domov.“ povedal som.

„Ale no David, ešte jeden panák.“ odpovedal John s trošku viac veselou náladou.

„Nie fakt John, idem už, je neskoro. Tak sa majte chlapi, zajtra sa uvidíme.“

„Jasné David, vidíme sa.“ odpovedali spolu v pripitej nálade.

„A hej John, nezabudni prísť po mňa.“ povedal som Johnovi.

John len pokrútil hlavou, mal už toho v sebe celkom dosť. Dal si posledné 45. poldeci, položil pohár na stôl, odgrgol si, pozrel na mňa a potom mu hlava spadla na stôl  a zaspal.

„Vidíš David ako dopadneš, keď sa nenaučíš piť?“ povedal mi George so smiechom.

Zdvihol som len ruku a odišiel som. Kráčal som po ulici smerom k svojmu domu. Dráha, po ktorej som zvyčajne kráčal mala šírku maximálne 1m, dneska sa predĺžila na 2,5m. Na ulici svietili pouličné lampy, avšak niektoré z nich nešli a preto niektoré časti ulice boli neosvetlené. Ako tak kráčam, vidím v tme chlapíka ako stoji pri aute a niečo tam robí. Kráčam k nemu a v podnapitom duchu vravím:

 „ Pane, čo tu robíte?“

Postava vstala, bola zahalená v čiernom plášti. Podišla pomalým krokom ku mne. Pozrela sa na mňa. Tvár mala zahalenú kapucňou, preto som nemohol vidieť do jej tváre a aj preto, lebo som toho mal v sebe pomerne dosť. Položila mi ruku na rameno a vraví: „Neboj sa David, bude to rýchle.“.....(tma)

(hlboké dýchanie)... „AAhh moja hlava! Čo mám s očami? Vidím všetko rozmazane. Argg. Kde to som?“ Postavil som sa. Bola tma. Mesiac svietil, ale slabo, ale aj tak som mohol niečo zahliadnuť. Počul som rieku, okolo mňa boli stromy, len na jednej strane nič nebolo. Kráčal som pomalý k tej strane, rieku som počul čoraz lepšie. Rozmýšľal som, čo tam môže byť. Prišiel som na kraj a pod sebou som nevidel nič, bol to útes, pod ktorým bola rieka. Vietor bol silný, tak som radšej ustúpil. Zrazu som do niekoho narazil, otočím sa a predo mnou stala postava v čiernom. Bola to tá istá postava, čo sa mi zjavovala.

„Zdravím ťa David.“ povedala a vytiahla pištoľ.

„Čo odo mňa chceš?“ povedal som.

„To je jasné David. Vidieť ťa, ako trpíš.“ odpovedala a strelila mi zbraňou do nohy.

Spadol som na zem, držal si nohu, veľmi krvácala. Tá bolesť bola neznesiteľná. Videl som ako vedľa mňa padá na zem nábojnica.

„Prosím, prestaňte.“ povedal som a kričal od bolesti.

„Nie David, musíš trpieť ako som trpel ja.“ odpovedala a priložila mi zbraň k hlave.

Celé telo sa mi triaslo od strachu a od bolesti. Nevedel som čo robiť. Pozrel som na naňho, medzi očami som mal hlaveň zbrane. Všetko sa zrazu spomalilo, všetko trvalo tak veľmi dlho, pomaličky som sledoval ako jeho prst stláča kohútik. Zrazu sa hlaveň pohla smerom dozadu, oslepilo ma svetlo. Posledné čo som počul bol...výstrel...(tma)

(búšenie srdca)...Zrazu sa prebudím. Pozerám dookola, vidím les, rastliny, stromy. Vtáčiky spievajú.

Bolo ráno.

„Čo sa stalo? Čo tu robím? Bol to opäť sen?“ Pozeral som dookola. V pozadí som počul prechádzať auta, bol som blízko cesty. Rozbehol som sa k ceste, bežal som čo mi sily stačili. Dobehol som k ceste, auta nikde. Pozerám dole kopcom, no nič som nevidel. Pozriem sa hore a vidím tam auto. Pribehnem k nemu. Mal som skvelý pocit, že sa odtiaľ dostanem. No auto bolo zamknuté. A kľúče nebolo nikde vidieť. Stál som ta bezmocne. Nevedel som čo mam robiť, nevedel som, kde som. Premýšľal som, či sa pokúsiť rozbiť okno a nejako naštartovať alebo sa rozbehnúť dole kopcom a dúfať, že na niekoho narazím. Pozerám na auto, premýšľam: „Čo ak sa mi ho podarí spojazdniť.“ hovoril som si. No napadlo ma, že, ak ma chytia policajti, tak zistia, že nie je moje a pošlú ma do basy. Ale ja sa im budem snažiť vysvetliť, čo sa stalo, pomyslia si, že som sa zbláznil, tak ma pošlú nie do basy, ale do blázinca. Myšlienka o kradnutom aute sa vytratila tak rýchlo, ako ma napadla. Bežal som dole kopcom. Nevládal som, ale hlava mi vravela, aby som pokračoval. Úsilie sa napokon vyplatilo. Zastavil ma John, šiel na aute, mal som štastie.

„Preboha David!! Čo tu do riti robíš?!“ povedal John

„Potom ti vysvetlím, len ma odtiaľto dostaň!!!“ odpovedal som.

Šli sme autom do mestečka. John ma šiel odviesť až domov. Za cesty som mu rozprával, čo sa mi stalo.

„Počkaj, počkaj. Chceš mi povedať, že ten chlap, sa ťa vždy pokúša zabiť, ale namiesto toho zabije niekoho iného? povedal prekvapene John.

„No áno. Pamätáš sa na ten sen, čo som ti vravel? O tom chlapíkovi so sekerou?“ povedal som.

„No hej pamätám.“

„No, tam sa ma snažil zabiť so sekerou. A ráno našli Connora bez hlavy, zabitý sekerou.“

„Chceš mi povedať, že tebe sa sníva to, čo sa ešte len stane, alebo sa už stalo?“ povedal John.

„No hej. To sa ti snažím vysvetliť.“ odpovedal som.

„No dobre. Dajme tomu, že máš pravdu. Ale ako vysvetlíš to, že si sa dneska zobudil v lese?“ povedal John

„Ja neviem John. Na to som ešte neprišiel. Ale zistím to!!“ povedal som.

Vchádzali sme do Down Hillu. Ranné lúče prebúdzali mestečko k životu. Sedel som v aute, lúče mi svietili priamo do očí a oslepovali ich, snažil som sa to ignorovať, ale neskôr ma začali páliť. Zavrel som ich. Môj svet pohltila tma. V strede bolo svetlo, veľká žiara, ktorá ostala ešte s oslepenia. Pozerám na ňu, nič nevidím. Pomaly začala slabnúť, akoby jej niekto začal znižovať jas. Zrazu úplne zmizla a predo mnou stála postava a naťahovala ruku smerom ku mne. Prebudím sa. Srdce mi tlčie o závod, sedím v aute, vedľa mňa je John. Pozerá na mňa udiveným pohľadom.

„Zase sa ti niečo zdalo?“ povedal John

Pozrel som naňho. Z hlboká som dýchal, nechcel som nič povedať, by si myslel, že mi viac šibe.

„Zastav Johny. Diky, že si ma odviezol až domov.“ odvetil som.

„Ehhm, David, nesme pred tvojím domom. Sme ešte len pri U horáka. To je ešte dobrých 400m od tvojho domu.“ povedal John

U horáka je malý obchodík s lesníckymi potrebami. Obchodík je síce malý, ale ponúka množstvo kvalitných zbraní, bez ktorých by sa žiaden poľovník nezaobišiel. Tento obchod vlastnil George, dobrý kamarát. Získal množstvo ocenení za najlepšieho strelca vo všetkých možných kategóriách.

„Jaj. Nevadí. Čerstvý vzduch mi prospeje.“ usmial som sa a vystúpil z auta.

„David, počkaj trošku. Dnes si odpočiň, nechoď do práce, vybavím u šéfa, aby ťa nechal doma. OK? Ty sa daj zatiaľ do poriadku.“ odvetil.

Pozrel som naňho, pokývol hlavou a pobral sa preč. John ma chvíľu pozoroval. Nevedel, čo si ma o tomto myslieť. Potom naštartoval a zmizol. Kráčal som smerom domov, hlavou sa mi premietali tie hrôzostrašné spomienky. Snažil som si to nejako usporiadať, nájsť niečo, čo by mi pomohlo to vyriešiť, no márne. Kráčal som okolo pamätníka, ktorí postavili na počesť tých, ktorí bránili toto mestečko. Bol to mohutný pamätník, ktorý bol celý čierny a na samom vrchu bolí vojaci, ktorí držia vlajku a snažia sa ju zapichnúť. Dole je tabuľka s menami vojakov, ktorí zahynuli. Zastavil som sa vždy pri ňom, aby som vzdal hold týmto odvážnym vojakom, no dnes som len prešiel okolo neho, akoby vôbec neexistoval. Kráčal som stále rovno, nevnímal som svoje okolie. Hlavu som mal sklonenú, rukami som hýbal, akoby som sa snažil niečo chytiť, v duchu som si rozprával všetky tie udalosti dookola. Moje premýšľanie narušil hukot sirén. Zdvihol som hlavu a videl ako šerif uháňa na aute. Veľmi sa ponáhľal. Pozeral som naňho dokým sa nestratil za nasledujúcou zákrutou. Stál som tam a pozeral na prázdnu ulicu. Otočil som sa a šiel ďalej. Keď som bol pri dverách, všimol som si, že som zabudol zamknúť a boli stále otvorené.

„No super. Ešte ma aj museli vykradnúť!“ zahundral som

Vošiel som do domu, všetko bolo pekne namieste. Čudoval som sa, že nikto nič nevykradol, keďže to tu mali ako na striebornej tácke. Vošiel som do obývačky a natiahol sa na kreslo. Nohy som vyložil na stôl a hlavu zaklonil dozadu. Zavrel som oči a zdriemol si. Nemohol som nijako zaspať. Snažil som sa zavrieť oči, no nešlo to. Po chvíli sa mi to podarilo. Zaspával som. Keď sa moje telo ukladalo do spánku, náhle ma prebudil nežný hlas.

 „Ahoj miláčik.“ povedala Carolina a pobozkala ma.

„Ahoj miláčik.“ odpovedal som a pozeral na ňu s úžasom.

„Poď vonku. Hrať sa s nami.“ usmiala sa a šla k deťom.

Pozoroval som ju ako kráča, pozoroval som jej postavu, jej pohyby. Vstal som a šiel som za ňou. Na dvore sa hrali deti. Skákali, kričali a smiali sa od radosti. Hrali sa so psom, hádzali sa po ňom, naháňali ho. Na chodníku, ktorý viedol popri dome až k bránke stála Carolina. Stála tam a pozorovala deti, usmievala sa. Podišiel som k nej, zozadu som ju objal.

„Hii!“ vyľakane zhíkla.

„Ou, prepáč.“ Pousmial som sa.

„To nevadí,“ usmiala sa, „chodíš ako duch.“ S úsmevom pozrela na mňa.

„No keď ťa chcem vyľakať, tak musím tak chodiť.“ Pozrel som na ňu a usmial sa.

„Si hrozný.“ Odpovedala so smiechom

„Ja viem.“

Stáli sme tam, objímali sa a pozerali na stromčeky, čo máme na záhrade. Stromčeky sa tiahli po pravej strane dvora. Začínali od brány a končili až vzadu na konci dvora. Brána bola zahalená ozdobnými solitérmi, ktoré boli zastrihané do oblúka, od brány až do stredu dvora sa tiahli krušpány ( Buxus ) tvarované do rôznych špirál a od polky dvora až po koniec sa tiahli tuje rôznych tvarov.  

„Mal by si ich už ostrihať. Zarástli trošku.“ Povedala Carolina

„No hej, ale neviem kedy. Mám toho veľa a večer pri slabom svetle sa mi ich nechce strihať.

„Tak ich ostrihaj teraz.“

„Teraz nie.“ Povedal som

„Prečo nie?“ udivene pozerala na mňa

„Teraz chcem byť len s tebou.“ Usmial som sa na ňu.

„Vždy si sa snažil byť čo najromantickejší.“ 

„Pre teba len to naj moja drahá.“ Odpovedal som s úsmevom a čakal, že mi povie niečo krásne.

„No nikdy ti to nešlo,“ zasmiala sa, „ale mne to nevadí.“

Pozrel som na ňu, usmial sa a pobozkal.

„Čakám ťa dnu, ty romantik.“ pustila ma, šla pôvabným krokom do domu. Pri dverách zastala, otočila sa, žmurkla a usmiala sa na mňa a vošla dovnútra. Stal som tam zdrevenený, nevedel sa pohnúť. Po chvíli som spamätal a šiel za ňou. Stála v obývačke, čo mi prišlo trošku divné, keďže takéto praktiky robíme v spálni. Podišla ku mne, chytila ma za ruky a ťahala za sebou. Zastala pred gaučom, kde som predtým driemal a štuchla do mňa. Spadol som na gauč s úsmevom na tvári. Sedel som na ním a sledoval ako si na moje nohy sadá Carolina. Náhla sa na mňa a začala ma bozkávať. Srdce mi búšilo, cítil som ako sa mi krv rozprúdila v žilách. Prestala a oddialila sa, pozerala s úsmevom a zrazu natiahla ruku a udrela ma po tvári. Udivene pozerám, že čo robí. Náhle ma zas udrela po tvári.....Zrazu sa zobudím, nado mnou stojí Adrian, rehoce sa zo mňa.

„Čo tu robíš?“ opýtal som sa ho a snažil som sa spamätať

„Heh, volal mi šéf, že kde si, lebo si neprišiel do práce.“ Odvetil

„Ako to? John mi povedal, že to vybaví.“

„John?“ udivene odpovedal Adrian

„Hej John. Auu, to ty si mi tak tresol poza ucho?“

„Hej ja,“ odpovedal a smial sa, „mal si sa vidieť. Si sa oblizoval.“ Odpovedal a smial sa až kŕče dostával.

„Ha ha ha, mal som sen. A bol to krásny sen.“

„Hej jasne. Musel to byť krásny sen, keď si sa až tak oblizoval.“ a smial sa ďalej.

„Ha ha, smej sa ďalej. Prečo mi nemohol zavolať?“

„No to ver, že budem, keď to poviem chlapom v krčme. No šéfko volal, ale ty si akosi nezdvíhal,“ odpovedal a pozeral na telefón, „ ale dobre, že si nezdvíhal, aspoň som mal menšie divadlo.“ usmieval sa.

„Adrián! Neštvi ma!“ odpovedal som vážne

„Ok ok. Hehe. No poď za šéfom. Už ťa určite netrpezlivo čaká.“ Mykol rukou.

Keď som vstával z gauča, tak Adrianovi zazvonil telefón. Bol to šéf. Pozeral som na Adriana a videl ako mu zbledla tvár, šéf bol evidentne veľmi naštvaný. Adrian sa nezmohol na viac slov ako „Aaano“... „Nieee veď“.... „Jasne“.... „Aaaano“...šéf zložil. Aďo pozrel na mňa a povedal:

 „Radšej tam ani nechoď. Šéf veľmi zúri.“

Pozrel som naňho a odpovedal som: „Radšej teraz, ako zajtra.“

Kývol hlavou a šiel k autu. Stál som v obývačke. Z hlboká som sa nadýchol a pobral sa za ním.  

(o pol hodiny neskôr)

Sedel som v aute. Šli sme za šéfom na pílu. Celý čas som len sedel, mal opretú hlavu o ruku a díval sa smerom z okna. Neprehovoril som ani slovko. Premýšľal som nad tým, prečo John nepovedal nič šéfovi, keď mi to sľúbil a nad tým, ako vysvetlím šéfovi to, čo sa dialo za posledné dni. Adrian šoféroval auto. Cestou obdivoval krajinu okolo seba, často nedával pozor a veľa krát to vyzeralo tak, že si cestu do dediny skrátime menšími saltami. Prišli sme na pílu. Chlapi pracovali ako len vládali. Na pozadí bolo počuť zvuk motorových píl, áut. Vpredu pri bráne na ľavom boku stála búdka, volali sme ju colnica lebo všetky auta, pracovníci museli prejsť kontrolou, aby sa mohli dostať na pílu.

„Nazdar chlapi“ odpovedal Soap, strážnik a colník píly.

„Nazdar Soap. Čo ma prísť premiér, že tak makate?“ so smiechom sa spýtal Adrian.

„Heh no keby mal prísť, tak by nik nerobil, že akože pokazené stroje. Rozumieš.“

„Hej hej jasne.“ so smiechom odvetil Adrian.

„Hej David, čo si tak ticho? Som počul, že šéf na teba veľmi zúri. Ja osobne by som tam nešiel.“ odvetil Soap

„Mne je to už jedno. Keď chce kričať, nech kričí. Možno mu aj odídu hlasivky a bude na niekoľko dní pokoj.“ odvetil som

Adrian a Soap na mňa udivene pozerali, nikdy ma takého nevideli. Videli na mne, že som podráždený, ale nevedeli, čo ma trápi. Soap sa na mňa chvíľu pozeral, chcel, aby som sa naňho pozrel, no ja som to nejaký čas ignoroval. Po chvíli som sa naňho pozrel, pozeral som sa mu priamo do očí. V jeho očiach som videl akúsi tvár, no nevedel som akú. Zacítil som, ako mi mráz behá po chrbte, cítil som sa ako obeť v mojich snoch. Odtrhol som svoj zrak od Soapa, nedokázal som sa naňho viac dívať. Niečo mi vravelo, že musím od neho ísť, čo najďalej. Mykol som rukou a dal tak najavo, že už je na čase ísť k šéfovi. Soap pochopil a pustil nás. Adrian pridal plyn a o pár metrov sme stáli pred hlavnou búdkou, kde mal kanceláriu náš šéf. Vystúpil som z auta, a zavrel dvere na aute. Adrian tiež vystúpil.

„Nemusíš tam ísť.“ Odvetil som

„To máš pravdu. Ale povedal som si, že by sa ti hodila pomoc, ak by to vyzeralo zle.“

Kráčali sme k dverám do kancelárie. Zrak sa mi sústredil iba na kľučku, nič iné som nevnímal. Náhle sa kľučka pohla smerom dole, dvere sa otvorili. Zmeravel som, po tele mi prešli zimomriavky, bál som sa, že je to šéf. Lenže nebol, z dverí vyšiel Mark, technik, trepol s dverami a niečo si hundral.

„Nazdar Mark.“ Pozdravil som ho

No on len prešiel okolo mňa, vôbec si ma nevšimol, stále si len niečo hundral. Nasadol do auta a odišiel preč. Otočil som sa. Stál som pred dverami. V hlave som si opakoval stále dookola, že čo poviem šéfovi, ako mu vysvetlím to, že som dnes chýbal a to, čo sa so mnou deje. Hľadal som v sebe odvahu ísť k dverám a otvoriť ich. Zrazu ma Adrian potľapkal po pleci, usmial sa a podišiel k dverám.

„Tak ideme na to.“ Povedal a so širokým úsmevom na perách otvoril dvere. Vošiel som dnu. Asi 2 metre naľavo od dverí bol šéfov stôl. Šéf sa tam nervózne prechádzal zľava doprava, okolo stola. V ruke držal mobil.

„Hovorím vám do čerta, že to nestihneme spraviť......Čo? Aké ale?.....Vy ma nechápete? Včera som prišiel o dvoch chlapov, keď.....Vás to nezaujíma? Tak ani vy mňa!!!“ hodil mobil o stôl.

„Hajzel jeden špinavý.“ Šéf bol veľmi vytočený, tak, že si ma tam ďalších 5 minút vôbec nevšimol. Sadol si na stoličku, vytiahol zo šuplíka krabičku a zobral si jeden dútnik. Zapálil si ho s roztrasenými rukami. Natiahol sa na stoličke, vyložil nohy na stôl a fajčil dútnik.

„Aaa koho nám tu čerti nesú. Kde v pekle si bol David?“  

„Viete šéf, stala sa taká vec, že..“ nestihol som dopovedať a už ma prerušil šéf.

„Ale rozmysli si, čo mi povieš. Musí to byť niečo vážne, keď si dnes neprišiel a tým si ma pripravil o zisk 600 dolárov.“ Nervózne klepal rukami o stôl.

„No veď ja som odkázal...“

„Ja ti kašlem na to, že si niečo niekomu odkázal. Máš predsa ten blbý  mobil. Stačilo len zavolať nie? Či už si taký lenivý, že aj zobrať ten porazený mobil je ti veľa?“

„Šéf nehovorte so mnou s takým tónom, nepáči sa mi to.“

„Ja s tebou budem rozprávať takým tónom ako sa mi bude páčiť.“

Bol som vynervovaný, Ron do mňa stále hučal a hučal až som to nezvládol.

„Sa spamätaj Ron!! Len tu do mňa rýpeš celý čas, čo som tu. Keď ti trebalo niečo urýchlene dokončiť, tak vždy som prišiel a ponúkol som sa. Robil nadčasy, len aby si bol spokojný ty egoista. A keď raz chýbam tak ťa ide potrhať. Čo, nie je nik kto by ti tie špinavé prachy zarobil? Keď sa ti nepáči, aha tam sú stroje a môžeš ísť makať.“

„To ako sa so mnou rozprávaš? Čo to tu trepeš za nezmysli? Keby niet mňa tak nik z vás nemá prácu.“

„Ale Ron choď s tým niekam. Každý dobre vie, že táto píla funguje od založenia mestečka. Tak to tu nevyťahuj lebo aj tak sa pletieš. To, že to len prevezmeš neznamená, že to vďaka tebe celé funguje. Práve naopak, odkedy si tu ty, tak to celé upadá!!“

„

 

 

 

 

 

 

Prístupov 3696

Kvalita článku